Čo nám zostane z tvojho blahorečenia, drahý Svätý Otec?

Zdalo by sa vám príliš skoro, príliš odvážne klásť túto otázku iba týždeň (alebo aj len mesiac) po blahorečení nášho pápeža Jána Pavla II.? Tak ma teda považujte pokojne za priodvážneho. Ale ja svoj dôvod mám. Kráčajúc po ulici Borgo Santo Spirito, hneď po omši blahorečenia, myslel som si, že ten chaos odpadkov pod nohami – nezabudnime, bolo tam cez milión osôb – že zostane snáď až do ďalšieho dňa. No už v ten večer sa ukázal opak. Pred mojimi očami. Takto, po dobrých siedmych dňoch (alebo aj mesiaci), sa chcem pohrať s frázou: zostane to, čo je trvácnejšie, stabilnejšie, dokonca nezmazateľné. Večné.

Určite na prvom mieste, hoci snáď nie až tak večná, sa nachádza otázka o svätorečení. Mnohí sme zvedaví, kedy nadíde. V jednej správe z 2. mája som čítal, že kardinál, štátny serketár Vatikánu, Tarcisio Bertone, vyjadril svoju nádej ohľadom veľmi krátkeho času. Mons Slawomir Oder, postulátor kauzy, na moju otázku 1. apríla počas študijného dňa na Pápežskej univerzite Svätého kríža odpovedal, že k tomu treba ďalší, druhý zázrak, uznaný Svätou Stolicou. Dúfajme. Podľa Odera nové ohlásenia milostí nechýbajú.

Medzitým, ako sa zodpovední budú usilovať zavŕšiť proces kauzy, v Bazilike svätého Petra sa nezastavuje prúd ľudí pred oltárom v Kaplnke svätého Šebastiána. Tam je uložené telo nového blahoslaveného pápeža. Je isté, že otázka o svätorečení pominie, možno po pár rokoch. Večné však zostanú modlitby. Tie skryté v srdciach, aj tie vyjadrené na lístočkoch od veriacich z celého sveta. Každý deň ich je mnoho. Lístočky, ktoré sa takto dostali pred Karola Wojtylu, putujú potom ku kontemplatívnym sestrám, ktoré ich zahŕňajú do modlitieb. A preto som si istý, že zostanú nezmazateľné pred Božím pohľadom, aby priniesli ovocie vo forme milostí, ktoré budú premieňať osobné životy. Toto je to najnezmazateľnejšie, čo zostane. Vďaka priateľskému orodovaniu nášho milovaného blahoslaveného, a skoro svätého – santo subito.